Trnava 10. decembra (TK KBS) Prečo dnešný človek stráca rovnováhu a dobiehajú ho choroby ducha, duše aj tela? Max Kašparů tvrdí, že cesta k uzdraveniu vedie cez pravdu, prirodzenosť a harmonický rast.
Hektická doba spôsobuje, že človek niekedy uteká aj pred sebou samým, dokonca pred pravdou či vlastnou vinou. Kňaz a psychiater Max Kašparů v rozhovore poukazuje na to, že práve v tom vznikajú naše choroby – duchovné, psychické aj telesné. Vysvetľuje, kde sa rodí disharmónia moderného človeka a prečo je návrat k rovnováhe otázkou zdravia aj šťastia.
Je zdravé, ak človek žije v harmónii a prirodzene napreduje. Ako to možno dosiahnuť?
Musíme vychádzať z toho, čo tvrdil Aristoteles, že človek je trojrozmerná bytosť – telesná, duševná a duchovná. Tento trojuholník by sa mal rozvíjať vo všetkých troch smeroch. Dôležité je, aby rástli všetky strany, nie iba jedna či dve. To je zdravý zmysel života. Človek by mal na sebe pracovať fyzicky – cvičením, psychicky – vzdelávaním aj duchovne. Ak rozvíja v sebe tieto tri rozmery, žije harmonicky.
Niektorí ľudia sú zameraní veľmi jednostranne. Čo sa deje, ak človek nerozvíja v sebe všetky tri rozmery – duchovný, duševný a telesný?
Potom žije disharmonicky, čo môže viesť k rôznym chorobám. Ak sa nestará o telo, môže ochorieť telesne. Ak zanedbáva psychiku, môže ochorieť aj niektorou z duševných porúch. A ak nedbá o svoju duchovnú stránku, stráca vieru a často prechádza k alternatívnym smerom – okultizmu, parapsychológii, mágii či horoskopom. To všetko sa snaží nahradiť kresťanskú vieru. Ak človek pracuje na všetkých troch úrovniach, môže si byť istý, že žije najzrelším spôsobom života.
Poznáme prípady, keď človek ochorel fyzicky pre duchovný alebo psychický problém. Kedy môže nastať takáto situácia?
Sme svedkami problému súčasnosti – moderný človek si nevie rady s vinou. Vina vzniká väčším alebo menším previnením. Človek ju cíti bez ohľadu na to, či je veriaci, alebo nie. Je to psychický problém, s ktorým si mnohí nevedia poradiť.
Mohli by ste uviesť konkrétny príklad?
Predstavme si šupku z banánu, ktorá zostane na stole. Človek ju môže odhodiť inde, kde ju neuvidí, no stále bude na nesprávnom mieste – napríklad pod sedačkou. Alebo ju nechá na stole a bude predstierať, že tam nie je. Alebo ju odhodí do odpadkového koša. A práve týmto „odpadom“ pre ľudské previnenia je spovednica – miesto, kde sa človek môže zbaviť svojich vín.
Ak sa človek zo svojich hriechov nevyspovedá, ťažoba svedomia sa prejaví výčitkami a môže prerásť do telesných problémov.
Napríklad žena, ktorá ide na potrat, ubližuje sebe na všetkých troch úrovniach. Ak však svoju vinu nerieši správne, iba ju potláča. A to my psychiatri nemáme radi. Veci nemožno potláčať — je potrebné ich spracovať zdravým spôsobom, teda vyspovedať sa.
Mnohí ľudia robia práve to, čo ste spomenuli ako najhorší spôsob prežívania viny – vnútorne ju v sebe potláčajú, teda ju vôbec neriešia. Možno nevedia ako. Čo by ste im poradili?
Treba si uvedomiť, že niečo nie je v poriadku, a priznať si to. Každý problém – duchovný, duševný či telesný má svoju príčinu. Nejestvuje problém bez príčiny. Keď ju nájdem – alebo keď mi niekto pomôže ju nájsť – môžem riešiť samotnú príčinu, nie iba následky. Je to ako s boľavým zubom: môžem brať lieky proti bolesti, alebo pôjdem k zubárovi, ktorý zub otvorí a vyčistí. Bolesť potom prestane. Nemožno ju donekonečna prehlušovať.
Pomáha v takýchto prípadoch plač? Môže plač „vyplaviť bolesť“?
Áno. Bohužiaľ, hanbíme sa plakať aj na pohreboch, čo je veľmi zlé. Plač pomáha uľaviť bolesti.
Treba si uvedomiť aj to, že zdieľaná bolesť sa stáva polovičnou a zdieľaná radosť sa znásobuje. Každý človek by mal mať aspoň jedného dobrého, dôveryhodného priateľa. Ideálne je, ak je to niekto, kto je na rovnakej úrovni. Ak je „nad nami“, môže manipulovať. Ak je „pod nami“, môže sa na nás upnúť.
Priateľ na rovnakej úrovni nás sprevádza životom. To je veľká pomoc.
Malo by to takto fungovať aj v manželstve?
V manželstve by to takto malo fungovať. Manželia majú byť na rovnakej úrovni, vedieť sa podržať a viesť aj deti k tomu, aby sa nebáli zdôveriť so svojimi problémami. Zdieľanie znamená čistenie.
Vráťme sa k spomínaným trom úrovniam. Ako sa tento princíp premieta do trojuholníka: duch – duša – telo?
Každá strana trojuholníka súvisí s ostatnými dvoma. Pri štvorci to tak nie je. Trojuholník má tri uhly – somatopsychický, somatospirituálny a spirituálnopsychologický – a uprostred je človek. Mal som klienta, ktorý sa zo svojich problémov „vybehal“. Iný si kúpil boxovací mech.
Šport pomáha uvoľniť napätie; ale môže v tomto prípade nahradiť priateľa?
Atletike nemôžem položiť otázky. Priateľovi môžem položiť otázky, spýtať sa ho na jeho názor, čo si o tom myslí, prípadne sa s ním poradiť, aký postup riešenia problémov by navrhol. Bicykel to nenahradí, hoci určitú úľavu poskytne.
Keď hovoríme o zmysluplnom a harmonickom živote, mali by sme poznať, čo nás motivuje. Existuje nejaká univerzálna motivácia?
Každého motivuje niečo iné. Mňa inšpiroval prednosta psychiatrickej kliniky. Nadchol ma svojou empatiou, spôsobom komunikácie a schopnosťou nájsť správne slovo v pravý čas. Nezískala si ma psychiatria — získal si ma on. To je motivácia.
Motivovať môže radosť aj bolesť. Niekto začne nový život po strate milovaného človeka.
Diabol motivoval Ježiša na púšti jedlom, bohatstvom a slávou – a tieto tri motívy dnes tvoria tri moderné psychologické smery. Pre nás kresťanov je najbližší Viktor Frankl, ktorý hovoril o zmysle života.
Zmysel života vždy motivuje.
Najlepšou motiváciou je však láska: „Lebo nás ženie Kristova láska“ (2 Kor 5, 14).
Spomínali ste pokušenia, ktorými sa diabol snažil Pána Ježiša motivovať. Tak isto pokúša aj nás. Ako vieme rozlíšiť, ktorá motivácia je správna a ktorá je zlým pokušením?
Potrebujeme vedieť rozlišovať šesť pojmov: dobro a zlo, krásu a škaredosť, pravdu a klamstvo. Človek sa s tým nerodí, hoci má svedomie.
Ako súdny znalec som stretol ľudí s absenciou svedomia – psychopatov. Psychopatov je viac druhov: anetickí (vrahovia), senzitívni (prehnane citliví a neustále cítiaci vinu), závislí (upnutí na niekoho), histriónski, žiarliví a ďalší.
Kým porucha osobnosti je nevyliečiteľná, nezrelosť v láske či správaní sa dá odnaučiť. U všetkých ostatných je formovanie svedomia záležitosťou výchovy.
Ako kresťania sme povinní svoje svedomie správne formovať – a tak byť aj stále lepšími – novými ľuďmi. Čo pre vás znamená byť „novým človekom v Kristovi“?
Pre mňa osobne je to radosť. Človek je stvorený pre šťastie. V Cirkvi však mnohí stratili zmysel pre humor. Niekedy sa dokonca chápe humor ako niečo negatívne. Nesprávne si mnohí myslia, že smutní a skľúčení ľudia sú bližšie k svätosti. Treba zmeniť mentalitu.
V tomto zmysle rozlišujem dva pojmy: hriechocentrizmus a kristocentrizmus. Buď sa sústreďujeme na hriech a Krista máme za chrbtom, alebo sa otočíme ku Kristovi a hriechy zostanú za nami.
Treba sa stať kristocentrickými kresťanmi – nielen veriť v Boha, ale veriť Bohu. Treba veriť tomu, čo Boh hovorí, a nielen niekedy.
Ale toto sme si my kresťania zavinili sami, lebo nedávame dobrý príklad.
Ako môžeme byť v dnešnom svete dobrým príkladom pre druhých?
Treba byť prirodzený. Prirodzenosť cítime. Rozdiel medzi normálnym a prirodzeným je v tom, že normalita vychádza z normy, a s normou sa dá hýbať – preto niekedy ani nevieme, čo je normálne; prirodzenosť je však daná. Nemôžem dať rybu z akvária do klietky ani vtáka do akvária – to je neprirodzené.
Ak budeme žiť prirodzene – verne, pravdivo, čestne –, ľudia si to všimnú. Musíme ukazovať vlastným životom, z čoho pramení naša radosť, ochota a ústretovosť - pretože je to prirodzené.
Zdroj: Arcibiskupský úrad v Trnave Júlia Kubicová
