Vatikán 16. apríla (VaticanNews) Pápež František v ďalšej stredajšej katechéze, pripravenej v rámci jubilejného cyklu „Ježiš Kristus, naša nádej“, povzbudzuje ľudí, aby sa vzdialili od skresleného chápania lásky. Svätý Otec pripomína, že každý sa v živote stratí, ale mal by čerpať nádej z toho, že milujúci Pán Boh čaká na každého, ako otec v podobenstve o márnotratnom synovi.

II. Ježišov život. Podobenstvá
5. Milosrdný otec. Bol stratený a našiel sa (Lk 15, 32). 16. apríla 2025

Drahí bratia a sestry, po tom, čo sme uvažovali o Ježišových stretnutiach s niektorými postavami evanjelia, by som sa chcel od tejto katechézy zastaviť pri niektorých podobenstvách. Ako vieme, sú to rozprávania, ktoré vychádzajú z obrazov a situácií každodenného života. Preto sa dotýkajú aj nášho života. Vyrušujú nás. A žiadajú nás, aby sme sa postavili: kde som v tomto rozprávaní ja?

Začnime najznámejším podobenstvom, tým, ktoré si azda všetci pamätáme už z detstva: podobenstvom o otcovi a dvoch synoch (Lk 15, 1 – 3.11 – 32). V ňom nachádzame srdce Ježišovho evanjelia, teda Božie milosrdenstvo.

Evanjelista Lukáš hovorí, že Ježiš rozpráva toto podobenstvo farizejom a zákonníkom, ktorí reptali, že jedáva s hriešnikmi. Preto možno povedať, že ide o podobenstvo adresované tým, ktorí sa stratili, ale nevedia o tom a posudzujú druhých.
Evanjelium nám chce odovzdať posolstvo nádeje, pretože nám hovorí, že nech sme sa stratili kdekoľvek a akokoľvek, Boh nás vždy prichádza hľadať! Možno sme sa stratili ako ovca, ktorá zišla z chodníka, aby si spásla trávu, alebo zostala vzadu od únavy (porov. Lk 15, 4 – 7). Alebo sme sa stratili ako drachma, ktorá azda spadla na zem a už ju nemožno nájsť, alebo ju niekto niekam položil a nepamätá si kam. Alebo sme sa stratili ako títo dvaja synovia: mladší preto, že ho unavoval vzťah, ktorý pociťoval ako príliš náročný; ale aj starší sa stratil, lebo nestačí zostať doma, ak je v srdci pýcha a nevraživosť.

Láska je vždy záväzok, vždy je niečo, čo musíme obetovať, aby sme vyšli v ústrety druhému. No mladší syn z podobenstva myslí len na seba, ako sa to stáva v niektorých fázach detstva a dospievania. V skutočnosti však okolo seba vidíme aj veľa dospelých, ktorí sú takíto: nedokážu udržať vzťah, pretože sú sebeckí. Žijú v ilúzii, že nájdu samých seba, no v skutočnosti sa strácajú, pretože iba vtedy naozaj žijeme, keď žijeme pre niekoho.

Tento mladší syn, ako my všetci, túži po láske, chce byť milovaný. Ale láska je vzácny dar, treba s ňou zaobchádzať opatrne. On ju však premrhá, predáva sa, nerešpektuje sa. Uvedomí si to v čase hladu, keď sa oňho nikto nezaujíma. Riziko je v tom, že v takých chvíľach začneme žobrať o lásku a pripútame sa k prvému „pánovi“, ktorého stretneme.

Z týchto skúseností v nás vzniká skreslené presvedčenie, že vzťah môžeme žiť iba ako sluhovia, akoby sme museli odčiniť nejakú vinu, alebo akoby skutočná láska ani neexistovala. Mladší syn si skutočne myslí, keď padne na dno, že sa vráti do domu otca, aby si zo zeme pozbieral aspoň nejaké omrvinky nehy.

Len ten, kto nás skutočne miluje, nás môže oslobodiť od tohto falošného obrazu lásky. A práve toto zažívame vo vzťahu s Bohom. Veľký maliar Rembrandt znázornil návrat márnotratného syna v slávnom obraze úžasným spôsobom. Zaujali ma najmä dva detaily: hlava mladíka je oholená ako hlava kajúcnika, ale pripomína aj hlavu dieťaťa, pretože tento syn sa znovu rodí. A potom ruky otca: jedna mužská, druhá ženská – aby opísal silu a nehu v objatí odpustenia.

Ale je to starší syn, ktorý predstavuje tých, pre ktorých je toto podobenstvo určené: je to syn, ktorý vždy zostával doma s otcom, a predsa mu bol vzdialený – vzdialený srdcom. Tento syn možno aj on túžil odísť, ale zo strachu alebo zo zmyslu pre povinnosť zostal v tom vzťahu. Keď sa však človek prispôsobí proti svojej vôli, začne v sebe dusiť hnev, ktorý skôr či neskôr vybuchne. Paradoxne práve starší syn nakoniec riskuje, že zostane vonku, lebo sa nedokáže tešiť z radosti otca.

Aj k nemu otec vychádza. Nevyčíta mu, ani mu nepripomína povinnosť. Chce len, aby pocítil jeho lásku. Pozýva ho dnu a necháva otvorené dvere. Tie dvere zostávajú otvorené aj pre nás. A to je dôvod našej nádeje: môžeme dúfať, pretože vieme, že Otec nás čaká, vidí nás zďaleka a vždy necháva dvere otvorené.

Drahí bratia a sestry, spýtajme sa teda, kde sa v tomto nádhernom rozprávaní nachádzame my. A prosme nebeského Otca o milosť, aby sme aj my dokázali nájsť cestu späť domov.

Preklad Martin Jarábek