Bratislava 11. novembra (TK KBS) Téma duchovnej autonómie je dnes veľmi dôležitou. Stačí sa bližšie pozrieť na moment, ktorý prežíva Katolícka cirkev v súvislosti so synodálnym procesom, píše Jesú Morán.
Veď pri bližšom pohľade sa za pojmom synodálnosti skrývajú veľmi hlboké požiadavky na spoluúčasť, cirkevné formy autonómie, evanjeliovú slobodu, organické rešpektovanie náležitej a nevyhnutnej hierarchie a zároveň pravého spoločenstva, zmysel pre ľud, ktorý kráča, atď.
Ako vieme, nie je ľahké nájsť rovnováhu medzi rôznymi polaritami, ktoré môžu vzniknúť. Z tohto hľadiska vždy číha nebezpečenstvo polarizácie ako problematického derivátu skutočnej polarity.
Nie sme projektom, sme poslaním
Na druhej strane, ako môžeme zosúladiť skutočnosť, že Boh nás stvoril s inteligenciou a vôľou zameranou na zaručenie našej plnej realizácie ako slobodných osôb, s antropologickým faktom, ktorý dnes hlásajú autori, s autoritou, podľa ktorých je osoba pretkaná akousi pôvodnou pasivitou (ako tvrdí filozof Jean-Luc Marion)?
Pôvodná pasivita znamená, že žijeme svoj život ako slobodné osoby tým, že „prijímame seba samých“ (prijímame svoje bytie) nepretržite vo vzťahu s Bohom a inými. Slovami Klausa Hemmerleho: „Ja“ nie je nulovým bodom našej existencie. Alebo lepšie: Nie sme projektom, sme poslaním.
My tvoríme projekt, poslanie prijímame od Boha. Ale možno – aby sme aj tu neupadli do sterilných protikladov – by sme mohli povedať, že sme poslaním, ktoré dostávame od Boha, v službách ktorého robíme mnoho projektov, aby sme ho dosiahli.
Poslanie by potom bolo prvoradé, projekty prichádzajú neskôr. Svedčí o tom aj skutočnosť, že v určitom okamihu života už človek nemusí byť schopný plánovať (v dôsledku staroby, rôznych chorôb, nehody…), ale to neznamená, že jeho poslanie na zemi sa skončilo.
Vo vzťahu s Bohom sa stávame plne autonómnymi
Niektorí autori uvažovali o riešení dilemy medzi autonómiou a heteronómiou (t. j. žiť podľa vnuknutia vlastného svedomia alebo byť aktívni a zároveň čakať, že mi niekto povie, ako to mám robiť), myšlienkou teonomickej autonómie.
V tomto prípade by to znamenalo, že práve vo vzťahu s Bohom (a v bezprostrednom dôsledku aj s inými) sa stávame plne autonómnymi bez toho, aby sme upadli do extrémneho individualizmu (ego ako nulový bod).
Rád by som navrhol vzorec, ktorý sa týka života v spoločenstve: Od „ja“ – k „my“ – a naspäť k „ja“, ktoré je premenené „my“. V nádeji, že „my“ je plne odeté Bohom.
Prevzaté z cittanuova.it a nm.sk.
