Belgicko 28. septembra (VaticanNews) O potrebe budovať Cirkev, ktorá nikdy nezatvára svoje dvere, ktorá každému ponúka otvorenie sa nekonečnu, ktorá je schopná hľadieť ďalej. „Potrebujeme cirkev, ktorá evanjelizuje, prežíva radosť z evanjelia a koná milosrdenstvo“, povedal František počas stretnutia s belgickými biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi, rehoľníčkami, seminaristami a pastoračnými pracovníkmi. Uskutočnilo sa v Národnej bazilike Najsvätejšieho Ježišovho srdca v bruselskej štvrti Koekelberg.
PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA
Stretnutie s biskupmi, kňazmi a diakonmi, zasvätenými mužmi a ženami, seminaristami a pastoračnými pracovníkmi, Brusel, Bazilika Najsvätejšieho srdca v Koekelbergu, 28. septembra 2024
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň!
Som rád, že som tu medzi vami. Ďakujem biskupovi Terlindenovi za jeho slová a za to, že nám pripomenul prioritu ohlasovania evanjelia. Ďakujem vám všetkým.
Na tomto rázcestí, ktorým je Belgicko, ste cirkvou „v pohybe“. V skutočnosti sa už nejaký čas snažíte zmeniť pôsobenie farností na tomto území, dať silný impulz formácii laikov; predovšetkým sa snažíte byť spoločenstvom blízkym ľuďom, sprevádzať ich a svedčiť gestami milosrdenstva.
Vychádzajúc z vašich otázok by som chcel navrhnúť niekoľko okruhov na zamyslenie okolo troch slov: evanjelizácia, radosť a milosrdenstvo.
Prvá cesta je evanjelizácia. Zmeny našej doby a kríza viery, ktorú prežívame na Západe, nás viedli k tomu, aby sme sa vrátili k tomu podstatnému, teda k evanjeliu, aby sa dobrá zvesť, ktorú Ježiš priniesol svetu, opäť ohlasovala všetkým, aby zažiarila celá jej krása. Kríza - každá kríza - je časom, ktorý sa nám ponúka, aby nami otriasol, aby nás spochybnil a zmenil. Je to vzácna príležitosť - v biblickom jazyku sa nazýva kairòs, je špeciálnou príležitosťou, ako sa to stalo Abrahámovi, Mojžišovi a prorokom. Keď prežívame opustenosť, musíme sa vždy pýtať, aké posolstvo nám chce Pán odovzdať. A čo nám kríza ukazuje? Od kresťanstva usadeného v pohostinnom spoločenskom rámci sme sa posunuli ku kresťanstvu „menšinovému“, či skôr ku kresťanstvu svedectva. A to si vyžaduje odvahu cirkevného obrátenia, aby sme iniciovali tie pastoračné premeny, ktoré sa týkajú aj zvykov, modelov a jazykov viery, aby skutočne slúžili evanjelizácii (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 27).
A Helmutovi by som chcel povedať: táto odvaha sa vyžaduje aj od kňazov. Aby boli kňazmi, ktorí nielen uchovávajú alebo spravujú dedičstvo z minulosti, ale sú pastiermi, ktorí sú zamilovaní do Krista a pozorne chápu – často implicitné – otázky evanjelia, keď kráčajú so svätým Božím ľudom, a my kráčame trochu vpredu, občas uprostred a niekedy vzadu. A keď prinášame evanjelium – myslím na to, čo nám povedala Yaninka – Pán otvára naše srdcia na stretnutie s tými, ktorí sú iní ako my. Je krásne, ba priam potrebné, že medzi mladými ľuďmi sú rôzne sny a spirituality. Presne tak to musí byť, pretože môže existovať veľa osobných alebo komunitných ciest, ktoré nás však vedú k tomu istému cieľu, k stretnutiu s Pánom: v Cirkvi je miesto pre každého – pre všetkých – a nikto nesmie byť kópiou toho druhého. Jednota v Cirkvi nie je uniformita, ale je to nachádzanie harmónie v rozmanitosti! Arnaudovi by som tiež odpovedal: synodálny proces musí byť návratom k evanjeliu; nesmie mať medzi svojimi prioritami nejakú „módnu“ reformu, ale musí sa pýtať: ako môžeme dosiahnuť, aby evanjelium oslovilo spoločnosť, ktorá ho už nepočúva alebo sa odvrátila od viery? Položme si všetci túto otázku.
Druhý spôsob: radosť. Nehovoríme tu o radostiach spojených s niečím chvíľkovým, ani sa nemôžeme oddávať modelom úniku a konzumnej zábavy. Hovoríme o väčšej radosti, ktorá sprevádza a udržiava život aj v temných či bolestných chvíľach, a to je dar, ktorý prichádza zhora, od Boha. Je to radosť srdca, ktorú vzbudzuje evanjelium: je to vedomie, že na ceste nie sme sami a že aj v situáciách chudoby, hriechu, utrpenia je Boh nablízku, stará sa o nás a nedovolí smrti, aby mala posledné slovo. Boh je blízky, blízkosť. Dávno predtým, ako sa stal Jozef Ratzinger pápežom, napísal, že pravidlom rozlišovania je toto: „Kde chýba radosť, kde umiera humor, tam nie je ani Duch Svätý [...] a naopak: radosť je znakom milosti“ (Boh Ježiša Krista, Brescia 1978, 129). Je to krásne. A tak by som vám chcel povedať: nech vaše kázanie, vaše slávenie, vaša služba a apoštolát nechajú zažiariť radosť srdca, pretože tá vzbudzuje otázky a priťahuje aj tých, ktorí sú ďaleko. Radosť srdca: nejde o strojený úsmev, chvíľkový, ale o radosť srdca. Ďakujem sestre Agnes a hovorím jej: radosť je cesta. Keď sa zdá, že vernosť je ťažká, musíme ukázať – ako si povedala, Agnes –, že je to „cesta k šťastiu“. A potom, keď človek zahliadne, kam vedie cesta, je pripravenejší vydať sa na cestu.
Tretia cesta: milosrdenstvo. Evanjelium, prijaté a odovzdávané, prijaté a darované, nás vedie k radosti, pretože nám umožňuje objaviť, že Boh je Otec milosrdenstva, ktorý je dojatý z nás, ktorý nás dvíha z našich pádov, ktorý nikdy neodstúpi od svojej lásky k nám. Upevnime si to v srdci: Boh nikdy neodvolá svoju lásku k nám. „Ale otče, aj keď som sa dopustil niečoho vážneho?“ Boh nikdy neodvolá svoju lásku k tebe. To sa nám niekedy, keď čelíme skúsenosti zla, môže zdať „nespravodlivé“, pretože jednoducho uplatňujeme pozemskú spravodlivosť, ktorá hovorí: „Kto robí zlo, musí za to zaplatiť“. Božia spravodlivosť je však vyššia: tí, ktorí sa dopustili zla, sú povolaní k náprave, ale aby sa uzdravili vo svojom srdci, potrebujú milosrdnú Božiu lásku. Nezabúdajte na to: Boh odpúšťa všetko, Boh vždy odpúšťa, a práve svojím milosrdenstvom nás Boh ospravedlňuje, to znamená, že nás robí spravodlivými, pretože nám dáva nové srdce, nový život.
Mii by som chcel povedať: Ďakujem za veľkú prácu, ktorú robíte, aby ste premenili hnev a bolesť na pomoc, blízkosť a súcit. Zneužívanie vytvára kruté utrpenie a rany, ktoré podkopávajú aj cestu viery. A je potrebné veľa milosrdenstva, aby sme nezostali s kamenným srdcom pred utrpením obetí, aby sme im dali pocítiť našu blízkosť a ponúkli im všetku možnú pomoc, aby sme sa od nich naučili – ako ste povedali – byť Cirkvou, ktorá sa robí služobnicou všetkých bez toho, aby si niekoho podmanila. Áno, pretože jedným z koreňov násilia je zneužívanie moci, keď využívame roly, ktoré máme, na to, aby sme druhých gniavili alebo nimi manipulovali.
A milosrdenstvo – myslím na službu Pietra – je kľúčovým slovom pre väzňov. Keď vstupujem do väznice, pýtam sa, prečo oni a nie ja? Ježiš nám ukazuje, že Boh si od našich rán a nečistôt nedrží odstup. Vie, že všetci môžeme robiť chyby, ale nikto nie je zlý. Nikto nie je navždy stratený. Je teda správne ísť všetkými cestami pozemskej spravodlivosti a ľudskými, psychologickými a trestnými cestami, ale trest musí byť liekom, musí viesť k uzdraveniu. Ľuďom treba pomôcť, aby sa opäť postavili na nohy a našli svoju cestu v živote i v spoločnosti. Iba v jednom prípade sa môžeme pozerať zhora na človeka, keď mu chceme pomôcť vstať. Pamätajme: všetci môžeme urobiť chyby, ale nikto nie je celkom zlý, nikto nie je navždy stratený. Milosrdenstvo, vždy milosrdenstvo.
Sestry a bratia, ďakujem vám. A v závere by som rád pripomenul dielo Magritta, vášho významného maliara, s názvom „Akt viery“. Zobrazuje dvere zatvorené zvnútra, ktoré sú však prerazené stredom, sú otvorené do neba. Je to priepasť, ktorá nás pozýva ísť ďalej, pozerať sa dopredu a nahor, nikdy sa neuzatvárať do seba. Tento obraz vám zanechávam ako symbol Cirkvi, ktorá nikdy nezatvára svoje dvere – prosím, nikdy nezatvárajte dvere! –, ktorá každému ponúka otvorenie do nekonečna, ktorá sa vie pozerať ďalej. Toto je Cirkev, ktorá evanjelizuje, žije radosť z evanjelia, praktizuje milosrdenstvo.
Sestry a bratia, kráčajte spolu, vy a Duch Svätý a praktizujte milosrdenstvo, aby ste boli takouto Cirkvou. Bez Ducha sa nič kresťanské nestane. Učí nás to Panna Mária, naša Matka. Nech vás vedie a ochraňuje. Všetkých vás zo srdca žehnám. A prosím, nezabudnite sa za mňa modliť. Ďakujem vám!
Preklad Martin Jarábek
