Belgicko 27. septembra (VaticanNews) Prvou úlohou univerzity je ponúknuť integrálnu formáciu, aby ľudia dostali nástroje, ktoré potrebujú na interpretáciu súčasnosti a plánovanie budúcnosti. Pápež František o tom hovoril počas stretnutia s pedagógmi na Katolíckej univerzite v Leuvene. Pripomenul im, že kultúrna formácia nikdy nie je samoúčelná a že univerzity nesmú riskovať, že sa stanú „katedrálami na púšti“.

PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA

Stretnutie s univerzitnými pedagógmi, Katholieke Universiteit Leuven, 27. septembra 2024

Pán rektor,
vážení profesori,
milí bratia a sestry, dobrý deň!

Som rád, že som tu medzi vami, a ďakujem pánovi rektorovi za jeho slová na privítanie, ktorými pripomenul históriu a tradíciu, v ktorej je táto univerzita zakorenená, ako aj niektoré z hlavných výziev súčasnosti, ktorými sme všetci konfrontovaní. To je prvá úloha univerzity: ponúkať integrálne vzdelanie, aby ľudia získali nástroje, ktoré potrebujú na interpretáciu súčasnosti a plánovanie budúcnosti.

Kultúrne vzdelávanie totiž nikdy nie je samoúčelné a univerzity nesmú riskovať, že sa stanú „katedrálami na púšti“. Svojou povahou sú miestami, ktoré poháňajú myšlienky a nové podnety pre život a myslenie človeka a pre výzvy spoločnosti, teda sú to tvorivé miesta. Je pekné myslieť si, že univerzita vytvára kultúru, tvorí myšlienky, ale predovšetkým podporuje vášeň pre hľadanie pravdy, čo slúži ľudskému pokroku. Najmä katolícke univerzity, ako je táto, sú povolané „prinášať rozhodujúci príspevok kvasu, soli a svetla evanjelia Ježiša Krista a živej Tradície Cirkvi, ktorá je vždy otvorená novým scenárom a novým návrhom“ (Apoštolská konštitúcia Veritatis gaudium, 3).

Rád by som vám adresoval jednoduchú výzvu: Rozširujte hranice poznania! Nejde o rozširovanie pojmov a teórií, ale o to, aby sa akademické a kultúrne vzdelávanie stalo živým priestorom, ktorý zahŕňa život a hovorí k životu.

V Knihe kroník je krátky biblický príbeh, ktorý tu rád pripomínam. Hlavným hrdinom je Jábes, ktorý sa obracia na Boha s touto prosbou: „Keby si ma požehnal a rozšíril moje hranice“ (1 Krn 4, 10). Jábes znamená „bolesť“ a dostal také meno, pretože jeho matka pri jeho pôrode veľmi trpela. Teraz však Jábes nechce zostať uzavretý vo vlastnej bolesti, neutápa sa v náreku, v sťažovaní sa, ale prosí Pána, aby „rozšíril hranice“ jeho života, aby vstúpil do požehnaného, väčšieho a prívetivejšieho priestoru. Opakom sú tie uzavreté miesta.

Rozšíriť hranice a stať sa otvoreným priestorom pre človeka a spoločnosť je veľkým poslaním univerzity.

V našom kontexte sa totiž stretávame s ambivalentnou situáciou, keď sú hranice úzke. Na jednej strane sme ponorení do kultúry poznačenej odmietaním hľadania pravdy. Stratili sme nepokojnú vášeň hľadania, aby sme sa uchýlili do pohodlia malomyseľnosti, – dráma malomyseľnosti –, aby utiekol do presvedčenia, že je všetko rovnaké, že jedna vec má hodnotu tej druhej, že všetko je relatívne. Na druhej strane, keď hovoríme o pravde v univerzitnom kontexte a inde, často upadáme do racionalistického postoja, podľa ktorého za pravdivé možno považovať len to, čo môžeme zmerať, zažiť a dotknúť sa, akoby sa život redukoval len na hmotu a na to, čo je viditeľné. V obidvoch týchto prípadoch sú hranice úzke.

Na prvej strane máme únavu ducha, ktorá nás odsudzuje k trvalej neistote a absencii vášne, akoby bolo zbytočné hľadať zmysel v skutočnosti, ktorá zostáva nepochopiteľnou. Tento pocit sa často objavuje u niektorých postáv v dielach Franza Kafku, ktorý opísal tragický a strastiplný stav človeka 20. storočia. V dialógu dvoch postáv v jednej z jeho poviedok nájdeme tento výrok: „Myslím si, že sa nezaoberáte pravdou len preto, že je to príliš namáhavé.“ (Rozhovory, Miláno 1990, 38). Je pravda to, že hľadanie pravdy je namáhavé, pretože nás núti vykročiť mimo seba, riskovať a klásť otázky. A tak nás v únave ducha viac priťahuje povrchný život, ktorý si nekladie príliš veľa otázok. Rovnako ako nás viac priťahuje ľahká a pohodlná „viera“, ktorá sa nikdy na nič nepýta.

Na druhej strane tu máme bezduchý racionalizmus, do ktorého hrozí, že dnes opäť upadneme, podmienení technokratickou kultúrou. Keď je človek zredukovaný len na hmotu, keď je skutočnosť obmedzená v rámci toho, čo je viditeľné, keď je rozum len matematický a pravda je čisto „laboratórna“, potom sa stráca úžas, –  keď chýba úžas, nie je možné uvažovať, úžas je počiatkom filozofie, je začiatkom myslenia - tento vnútorný úžas, ktorý nás poháňa hľadať ďalej, hľadieť k nebesiam, objavovať tú skrytú pravdu, ktorá odpovedá na základné otázky: prečo žijem, aký je zmysel môjho života, aký je konečný účel a cieľ tejto cesty? Romano Guardini si kládol otázku: „Prečo je človek napriek všetkému pokroku taký neznámy sám sebe a stáva sa takým čoraz viac? Pretože stratil kľúč k pochopeniu podstaty človeka. Zákon našej pravdy hovorí, že človeka možno spoznať len zhora, od Boha, pretože len od neho odvodzuje svoj život“ (Modlitba a pravda, Brescia 1973, 56). Koniec citácie.

Drahí profesori, naučme aj my odolávať únave ducha a bezduchému racionalizmu a modlime sa ako Jábes: „Pane, rozšír naše hranice!“ Prosme Boha, aby požehnal našu prácu v službe kultúre, ktorá je schopná čeliť dnešným výzvam. Duch Svätý, ktorého sme dostali ako dar, nás nabáda vytvárať, otvárať priestory nášho myslenia a konania, viesť nás k plnej pravde (porov. Jn 16, 13). Sme si vedomí – ako nám povedal pán rektor na začiatku – „že ešte nevieme všetko“, ale zároveň práve táto obmedzenosť vás musí stále hnať dopredu, pomáhať vám udržiavať plameň bádania a zostať otvoreným oknom do dnešného sveta.

A v tejto súvislosti vám chcem úprimne povedať: ďakujem! Ďakujem vám, pretože rozšírením svojich hraníc ste sa stali pohostinným miestom pre všetkých utečencov, ktorí boli nútení opustiť svoju krajinu uprostred tisícov neistôt, obrovských ťažkostí a niekedy krutého utrpenia. Vďaka. Pred chvíľou sme vo videu videli veľmi dojímavé svedectvo. A zatiaľ čo niektorí volajú po posilnení hraníc, vy ako univerzitná komunita ste hranice rozšírili. Vďaka! Otvorili ste svoju náruč, aby ste privítali týchto ľudí poznačených bolesťou, aby ste im pomohli študovať a rásť. Ďakujem.

To je to, čo potrebujeme: kultúru, ktorá rozširuje hranice, ktorá nie je „sektárska“ – a vy nie ste sektárski, vďaka“ - ani sa nestavia nad ostatných, ale naopak, stojí v ceste sveta tým, že prináša dobrý kvas, ktorý prispieva k dobru ľudstva. Táto úloha, táto „väčšia nádej“, je zverená vám!

Istý teológ tejto krajiny, a tiež syn a vyučujúci tejto univerzity, povedal: „Sme horiacim kríkom, ktorý umožňuje Bohu, aby sa zjavil“ (A. Gesché, Dio per pensare. Il Cristo, Cinisello Balsamo 2003, 276). Udržujte plameň tohto ohňa, rozširujte hranice! Prosím, buďte nepokojnými hľadačmi pravdy, s nepokojom života a nikdy neuhasínajte svoju vášeň, aby ste nepodľahli lenivosti myslenia, ktorá je veľmi nepeknou chorobou. Buďte protagonistami vytvárania kultúry inklúzie, súcitu, starostlivosti o najslabších a o veľké výzvy vo svete, v ktorom žijeme.

A prosím, nezabudnite sa za mňa modliť. Ďakujem vám!

Preklad Martin Jarábek