Belgicko 27. septembra (VaticanNews) O naliehavej potrebe poučiť sa z histórie a vrátiť Európu „späť na správnu cestu“, aby sa zabránilo „blízkej svetovej vojne“, hovoril Svätý Otec počas piatkového stretnutia s belgickými predstaviteľmi verejnej správy a občianskej spoločnosti. Dôrazne sa venoval aj otázke zneužívania, ktorú označil za „hanbu Cirkvi“.
PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA
predstaviteľom verejnej a občianskej spoločnosti, Zámok Laeken, 27. septembra 2024
Vaše Veličenstvá,
pán predseda vlády,
bratia biskupi,
predstavitelia verejnej spoločnosti,
dámy a páni!
Ďakujem Vášmu Veličenstvu za srdečné privítanie a zdvorilý pozdrav. Som veľmi rád, že môžem navštíviť Belgicko. Keď človek myslí na túto krajinu, evokuje mu to zároveň niečo malé a veľké, západnú a zároveň centrálnu krajinu, akoby to bolo bijúce srdce obrovského organizmu.
V skutočnosti sú proporcie a poradie veľkostí klamlivé. Belgicko nie je veľmi veľký štát, ale jeho osobitná história spôsobila, že bezprostredne po skončení Druhej svetovej vojny unavené a vyčerpané národy Európy, ktoré sa vydali na vážnu cestu zmierenia, spolupráce a integrácie, hľadali v Belgicku prirodzený domov hlavných európskych inštitúcií. Vzhľadom na to, že sa nachádzalo na zlomovej línii medzi germánskym a latinským svetom, hraničilo s Francúzskom a Nemeckom, ktoré najviac stelesňovali nacionalistické protiklady, ktoré boli základom konfliktu, javilo sa ako ideálne miesto, takmer syntéza Európy, z ktorej sa malo vychádzať pri jej fyzickej, morálnej a duchovnej obnove.
Dalo by sa povedať, že Belgicko bolo mostom: medzi kontinentom a Britskými ostrovmi, medzi germánskymi a frankofónnymi oblasťami, medzi juhom a severom Európy. Mostom, ktorý umožňoval rozširovať súlad a ustupovať sporom. Most, kde sa každý človek s vlastným jazykom, mentalitou a presvedčením stretáva s druhým a volí si reč, dialóg a zdieľanie ako prostriedok na nadviazanie vzťahov. Je to miesto, kde sa človek učí, že jeho vlastná identita nie je modlou ani bariérou, ale pohostinným priestorom, z ktorého možno odísť a do ktorého sa možno vrátiť, kde možno podporovať platné výmeny a spoločne hľadať nové rovnováhy, budovať nové syntézy. Belgicko je mostom, ktorý podporuje obchod, spája civilizácie a umožňuje im dialóg. Je teda mostom, ktorý je nevyhnutný na budovanie pokoja a odmietnutie vojny.
Človek potom pochopí, aké veľké je to malé Belgicko! Človek pochopí, ako ho Európa potrebuje, aby si pripomenula svoju históriu, ktorú tvoria národy a kultúry, katedrály a univerzity, výdobytky ľudského dôvtipu, ale aj mnohé vojny a vôľa dominovať, ktorá sa niekedy stala kolonializmom a vykorisťovaním.
Európa potrebuje Belgicko, aby pokračovala na ceste vytvárania pokoja a bratstva medzi svojimi národmi. Táto krajina pripomína všetkým ostatným, že keď sa – na základe najrôznejších a najnemožnejších výhovoriek – prestanú rešpektovať hranice a zmluvy a ponechá sa tvorba práva na zbrane, pričom sa podkopáva platné právo, otvorí sa Pandorina skrinka a všetky vetry začnú prudko fúkať, otriasajú domom a hrozia jeho zničením. Myslím si, že v tejto historickej chvíli zohráva Belgicko veľmi dôležitú úlohu. Sme blízko takmer svetovej vojny.
Zhoda a pokoj v skutočnosti nie sú víťazstvom, ktoré sa dosiahne raz a navždy, ale úlohou a poslaním – zhoda a pokoj sú úlohou a poslaním –, neustálym poslaním, ktoré treba pestovať, o ktoré sa treba starať s húževnatosťou a trpezlivosťou. Keď si ľudia prestanú pamätať minulosť a nenechajú sa ňou poučiť, majú nepríjemnú schopnosť znovu padnúť aj po tom, čo sa konečne vzchopia, zabudnú na utrpenie a strašné náklady, ktoré zaplatili predchádzajúce generácie. V tomto pamäť nefunguje, je to zvláštne, sú to iné sily, v spoločnosti aj v ľuďoch, ktoré nás nútia znovu a znovu padať do tých istých vecí.
V tomto zmysle je Belgicko pre pamäť európskeho kontinentu cennejšie ako kedykoľvek predtým. Poskytuje totiž nespochybniteľné argumenty na to, aby sa neustále a včas rozvíjala kultúrna, spoločenská a politická činnosť, odvážna a zároveň rozvážna, ktorá vylúči budúcnosť, v ktorej sa myšlienka a prax vojny opäť stane reálnou možnosťou s katastrofálnymi dôsledkami.
Dejiny, magistra vitae, ktoré sa príliš často nepočúvajú, z Belgicka vyzývajú Európu, aby sa vrátila na správnu cestu, aby znovu objavila svoju pravú tvár, aby znovu investovala do budúcnosti tým, že sa otvorí životu, nádeji, aby porazila demografickú zimu a peklo vojny! To sú dve katastrofy, ktoré sa dejú práve teraz. Vojnové peklo, ktorého sme svedkami a ktoré sa môže zmeniť na svetovú vojnu. A demografická zima; preto musíme byť praktickí: treba mať deti, je potrebné mať deti!
Katolícka cirkev chce byť prítomnosťou, ktorá, svedčiac o svojej viere v zmŕtvychvstalého Krista, ponúka jednotlivcom, rodinám, spoločnostiam a národom starobylú a stále novú nádej; prítomnosťou, ktorá pomáha každému čeliť výzvam a skúškam, bez ľahkého nadšenia alebo pochmúrneho pesimizmu, ale s istotou, že človek, milovaný Bohom, má večné povolanie pokoja a dobra a nie je odsúdený na rozpad a ničotu.
S pohľadom upretým na Ježiša Cirkev vždy spoznáva samu seba ako učeníka, ktorý s bázňou a chvením nasleduje svojho Majstra s vedomím, že je svätá, nakoľko je ním ustanovená, a zároveň krehká – svätá a hriešna – a nedostatočná vo svojich údoch, nikdy nie úplne primeraná zverenej úlohe, ktorá ju vždy prevyšuje.
Ohlasuje Novinu, ktorá dokáže naplniť srdcia radosťou, a svojimi skutkami lásky a nespočetnými svedectvami lásky k blížnemu sa snaží ponúknuť konkrétne znamenia a dôkazy lásky, ktorá ju poháňa. Žije však v konkrétnosti kultúr a mentalít danej doby, ktoré pomáha formovať alebo ktoré istým spôsobom niekedy trpí; a nie vždy chápe a žije evanjeliové posolstvo v jeho čistote a úplnosti. Cirkev je svätá aj hriešna.
V tejto večnej koexistencii medzi svätosťou a hriechom, svetlom a tieňom Cirkev žije, často s výsledkami veľkej veľkodušnosti a veľkolepej obetavosti, a niekedy, žiaľ, s výskytom bolestných protivenstiev. Mám na mysli dramatické udalosti zneužívania detí – o ktorých hovoril kráľ a premiér –, túto pohromu Cirkev rieši s rozhodnosťou a pevnosťou, vypočúva a sprevádza zranených a realizuje rozsiahly preventívny program na celom svete.
Bratia a sestry, toto je zahanbujúce! Túto hanbu musíme dnes všetci vziať do rúk, poprosiť o odpustenie a vyriešiť tento problém: túto hanbu zneužívania, zneužívania detí. Spomeňme si na časy svätých neviniatok a povedzme: „Ó, aká tragédia, čo urobil kráľ Herodes!“, ale aj dnes je v Cirkvi prítomný tento zločin; Cirkev sa musí hanbiť a prosiť o odpustenie a snažiť sa túto situáciu riešiť s kresťanskou pokorou. A vytvoriť všetky podmienky, aby sa to už neopakovalo. Niekto by mi mohol povedať: „Vaša Svätosť, pomyslite na to, že podľa štatistík sa drvivá väčšina zneužívaní deje v rodine alebo v susedstve, alebo vo svete športu, či v škole. Stačí však jedno, aby sme sa hanbili! V Cirkvi musíme za to prosiť o odpustenie, iní prosia o odpustenie za svoj skutok. Toto je naša hanba a poníženie.
V tejto súvislosti ma zarmútil iný fenomén: „nútené adopcie“, diali sa aj v Belgicku v 50. a 70. rokoch minulého storočia. V týchto pálčivých príbehoch sa miešalo trpké ovocie zločinu a priestupku s tým, čo bolo, žiaľ, výsledkom mentality rozšírenej vo všetkých vrstvách spoločnosti do takej miery, že tí, ktorí podľa nej konali, vo svedomí verili, že konajú dobro, a to tak dieťaťa, ako aj matky. Rodina a ostatní spoločenskí aktéri vrátane cirkvi si často mysleli, že na odstránenie negatívnej stigmy, ktorá v tých časoch bohužiaľ postihovala nevydatú matku, je pre dobro oboch, matky aj dieťaťa, vhodnejšie, aby bola adoptovaná. Vyskytli sa dokonca prípady, keď niektoré ženy nemali možnosť vybrať si, či si dieťa nechajú, alebo ho dajú na adopciu. V niektorých kultúrach a krajinách sa to deje aj v súčasnosti.
Ako nástupca apoštola Petra sa modlím k Pánovi, aby Cirkev v sebe vždy našla silu k tomu, aby bola transparentná, a aby sa neprispôsobila dominantnej kultúre, a to aj vtedy, keď táto kultúra využíva – manipulujúc nimi – hodnoty pochádzajúce z evanjelia, aby z nich vyvodila neprimerané závery, ktorých ťažkým dôsledkom je utrpenie a vylúčenie.
Modlím sa, aby sa vodcovia národov pri pohľade na Belgicko a jeho dejiny vedeli z nich poučiť a ušetrili tak svoje národy nekonečných nešťastí a smútku. Modlím sa, aby vládcovia vedeli prevziať zodpovednosť, riziko a česť mieru a vedeli odvrátiť nebezpečenstvo, potupu a absurditu vojny. Modlím sa, aby sa báli súdu svedomia, dejín a Boha, obrátili svoje oči a srdcia a na prvé miesto vždy kládli spoločné dobro. V tomto čase, keď sa ekonomika tak veľmi rozvinula, by som chcel poukázať na to, že v niektorých krajinách sú investíciami, ktoré prinášajú najväčšie príjmy, továrne na výrobu zbraní.
Vaše Veličenstvo, dámy a páni, mottom návštevy vo vašej krajine je „En route, avec Espérance“ (S Nádejou na ceste). To ma núti zamyslieť sa nad tým, že Espérance sa píše s veľkým písmenom: hovorí mi to, že nádej nie je niečo, čo si človek nesie v ruksaku na ceste; to nie, nádej je dar od Boha, možno je to tá najpokornejšia cnosť – ako povedal spisovateľ -, ale je to tá, ktorá nikdy nesklame, nikdy nesklame. Nádej je dar od Boha a nosí sa v srdci! A tak chcem vám a všetkým mužom a ženám žijúcim v Belgicku zanechať toto želanie: nech vždy prosíte a prijímate tento dar Ducha Svätého, nádej, aby ste spolu s Nádejou kráčali po ceste života a dejín. Ďakujem vám!
Preklad Martin Jarábek
